Sokol myšiar

Sokol myšiar patrí medzi najbežnejšie dravé vtáky u nás aj v strednej Európe. Charakteristický je pohlavným dimorfizmom. Samec aj samica sa odlišujú nielen farbou, ale aj veľkosťou. Samec je trochu menší a má modrosivú guľatú hlavu, úzky chvost s čiernou koncovkou. Chrbát je hrdzavý s čiernymi bodkami. Krídla sú tiež zakončené čiernou farbou. Samica je prevažne hnedá s čiernymi škvrnami. Nohy majú žlté. Vyskytuje sa na celom území Slovenska od nížin až po alpínsky stupeň.

Je druhom otvorenej krajiny s poliami, lúkami a pasienkami a vyhýba sa hustým lesom. Keďže si hniezdo nestavia, hniezdi na rôznych miestach, na skalách, v lomoch, rôznych budovách, rozvalinách hradov, obsadzuje staré hniezda po väčších vtákoch, nainštalované búdky, ba dokonca aj balkóny panelových domov. Naše sokoly sú stále, sťahovavé i prelietavé. Niektoré jedince zimujú v Afrike, niektoré sa presúvajú na kratšie vzdialenosti. Cez zimu u nás zostávajú najmä staršie jedince. V prírode ho môžeme pozorovať ako vysedáva na stromoch, stĺpoch či drôtoch elektrického vedenia, vedľa ciest alebo na poliach a lúkach. Ľudovo ho nazývame „pustovka“ alebo „poštolka“.

Jeho slovenský druhový názov „myšiar“ pochádza aj z toho, že jeho hlavnou potravou sú malé hlodavce, najmä myši, hraboše, ryšavky. Do jeho jedálnička patria aj iné drobné cicavce, plazy, obojživelníky, veľký hmyz, mäkkýše, červy, občas menšie druhy vtákov.

Viete, že?
Sokolovi myšiarovi pri love pomáha aj schopnosť vidieť ultrafialové žiarenie, vďaka ktorému dokáže rozoznať močové stopy hlodavcov , a tak ich ľahšie identifikovať.